Pohľad na tiahnuci sa rad tatranských vrcholov fascinujúco priťahuje oči. Niekedy stoja v žiarivých slnečných lúčoch. Inokedy ich slnko iba pohládza. Často ich šľahá dážď, jemne zahaľuje hmla, či ťaživo zvierajú temné oblaky.

       Nikdy som nepočul, žeby si Tatry sťažovali na horúčavu či chlad. Nikdy ani nežiadali odmenu za svoju majestátnu veľkosť a krásu. Aj žiadosť po uznaní či vďake im bola vždy cudzia. Jednoducho sa ponúkajú a dávajú. Celkom zadarmo. Pritom sú rovnako majestátne, či ich hladí slnko, alebo bičuje dážď. Je im jedno, či sa na ne niekto pozerá alebo nie. Neruší ich, ak sa na ne niekto šplhá, alebo ostávajú sami.

       Tatranské vrchy sú ako Boh: On tiež všetko znesie. Všetko prijíma. Ponúka sa a nič nežiada. Boh sa správa ako tatranské vrcholy. Preto sú hory sviatosťou Boha: zjavujú, pripomínajú, ponúkajú smer a odkazujú na iné horizonty. Lebo hovoria sviatostnou rečou.

      Predchádzajúce myšlienky sú prístupné len ľuďom, ktorí v modernom, vedecko-technickom svete čerpajú impulzy aj z iného, nielen z vedeckého ducha. Tento iný duch im umožňuje pozerať sa ponad hranice toho či oného kraja a stúpať k stále novým horizontom. Takýto duch je pre našu kultúrnu skúsenosť ako keby podzemná rieka, z ktorej sa sýtia pramene a z ktorých sa zasa napĺňajú rieky na povrchu zeme. A hoci toho ducha nevidíme, predsa je on to najdôležitejšie. Pretože odhaľuje tajomný zmysel, ktorý je vpísaný do vecí.

        Človek nie je určený len k tomu, aby s týmto svetom iba manipuloval. On má aj schopnosť čítať posolstvo, ktoré v sebe svet skrýva a ktoré je vpísané do vecí, čo spolu tvoria svet. Predovšetkým človek antiky videl presne, že veci nie sú iba veci, ale že spolu tvoria systém znakov. Sú písmenami veľkej abecedy, ktorá stojí v službe posolstva vpísaného do vecí. Posolstva, ktoré dokáže rozšifrovať ten, kto s otvorenými očami kráča týmto svetom.

        Tým je človek bytím, ktoré je schopné čítať posolstvo sveta. Vo svojej podstate preto nie je nikdy analfabetom. Naopak, má schopnosť, ktorá mu umožňuje čítať a vysvetľovať mnohoraké reči. Preto život znamená pre človeka čítanie a vysvetľovanie. V pominuteľných veciach objavuje nepomíňajúce, v dočasnom vníma večné a vo svete prežíva Boha. Tu je východisko pre pochopenie sviatosti ako prenikanie sa ľudského aspektu a Božích komponentov.